Čas prešiel ako voda a naše dievčatko má už 2 roky...
Na začiatku to bolo sklamanie, potom nádej a potom nič len čakanie... Keď mala asi 9 mesiacov dokázala sa pretočiť z chrbátika na bruško cielenie, nie len že omylom.. Páni to Vám bol úspech... Po liečení v Dunajskej lužnej sme sa tesne pred svojimi prvými narodeninami naučili plaziť...Konečne mobilita, mohla sa dostať kam chce.. Najskôr to bolo posúvanie po kúskoch, ale keď raz zistila, že sa to dá, stala sa majstrom úteku.. Potom sa dlho nič nedialo... Keď sme nadobudli pocit, že veď mohlo byť aj horšie, tak to horšie prišlo... 7.12.2011 tesne pred Vianocami dostala svoj prvý epileptický záchvat, ktorý ju takmer stál život... Ale bojovník sa v nej nezaprel ani tentoraz a jediné čo ju po prebudení po niekoľkých hodinách v nemocnici zaujímalo, bolo oranžové svetielko pripnuté na prste, ktoré ju strašne rozčuľovalo.... Že všetci okolo sme boli blízko kolapsu ju nezaujímalo, mlela svoje "toto nečem" stále, kým jej to nedali dolu... Zistili, že to čo nám malo pomôcť (lieky a injekcie na podporu mozgu ) bolo spúšťačom tejto choroby.... Takže všetko vysadiť, nasadiť antiepileptiká a čakať...v januári prišla plánovaná operácia očiek,aby sme neškúlili ..Dopadla na výbornú a náš malý hrdina to zvládol super, až na to, že je nechceli dať jesť keď ona chcela.... Potom sa nám začalo dariť, paradoxne aj bez podporných liekov. Pomaly sa začala dávať na kolienka, opatrný klak sama a teraz tak pekne sedí a hrá sa ... Opäť pred svojimi druhými narodeninami si darovala darček štvornožkovanie a vstávanie popri predmetoch..... Ale to je už iný level ako plazenie.. To sa nám zdrhá, keď treba hračky nazad do koša upratať...zmenili sme cvičenie , zmenili sme neurológa....Opäť budem čakať.... ale oplatí sa na takéto malé zázraky si počkať...
